Nie som pripravená

„Ty asi naozaj o nás, Cigánoch, veľa nevieš,“ krúti hlavou. „Naše životy sa zakladajú na osude. Veríme, že všetko, čo sa v našom živote udeje, bolo vopred naplánované a má svoj zmysel,“ vysvetľuje vášnivo. Potom už tichším hlasom pokračuje: „Pochop, tebe sa to možno zdá smiešne, ale mne naozaj veštkyňa povedala, že môj osud je spätý s bielym dievčaťom. Až do minulej jesene som si z toho robil posmech a nebral ju vážne. Ale potom som stretol teba a môj život sa prevrátil naruby. Nemôžem sa tváriť, že je to len náhoda,“ dokončí a zvesí hlavu. Odrazu vyzerá vyčerpane, ako keby prežíval niečo naozaj vážne. Od prekvapenia neviem, čo povedať. Toto som naozaj nečakala. O Cigánoch naozaj neviem skoro nič, ale Martin mi nikdy nepripadal ako človek, ktorý bude veriť nejakým poverám. Príde mi až príliš moderný a racionálny. Ale zrejme v tomto prípade to neplatí. „Martin, ja neviem, čo ti mám na to všetko povedať. Naozaj netuším, či mi ťa poslal osud, alebo to bola náhoda. Neviem, či sme si boli predurčení. Myslím, že to pre mňa ani nie je také dôležité,“ pokrčím plecom. „V jednom som si však istá a verím jedinému.“ Priložím si ruku na srdce. „Svojmu srdcu. A ono mi vraví, že ťa ľúbim. Na ničom inom nezáleží. Kým k tebe cítim to, čo mám tu, ani osud, ani nikto iný mi ťa nemôže vziať.“