Zlatá niť

Bolesti a trápenia si najčastejšie spôsobujeme samy. Spôsobujú to naše očakávania a neustála honba za niečím, čo nemáme. Človek nie je nikdy spokojný. Ako náhle niečo dosiahne, nestihne sa z toho ani tešiť, a už chce niečo ďalšie. Naša neustála nespokojnosť nás privádza práve k takýmto stavom. Povieme si, keby som mala milujúceho partnera, všetko by išlo dobre. Keď ho máš, povieš si keby sme mali peniaze na dom, bola by som šťastná. Keď máš aj dom, povieš si teraz by som chcela dieťa ... A takto to ide vo všetkom a dookola. Keď však niečo z toho nedostaneme, tak sa trápime a nie sme šťastný. V tom momente zabudneme na to, čo všetko už máme. Sme veľmi nevďačné bytosti!!! Povieme si Ďakujem, že to všetko už mám, ale v úvodzovkách. Keď budem mať ešte toto ... Naša nevďačnosť je nekonečná. Ja som to pochopila vtedy, keď som začala chodiť za kamarátkinou dcérkou na detskú onkológiu. Tam každý deň ďakujú len za to, že žijú. Napriek tomu, že je to život v bolesti. Koľkí z nás to robia? Dovolím si povedať, že je nás málo. Ak vôbec takí sú? To trojročné dievčatko, menom Simonka, mi pomohlo pochopiť veľa, a zmeniť moje priority. Aj keď tu už s nami nie je, ďakujem za to, že bola. Bola mojou veľkou učiteľkou. Každý deň ma ohurovala svojou neuveriteľnou statočnosťou a silou. Tá obrovská vôľa znovu vstať na nôžky, ktoré ju už nechceli nosiť a ísť sa hrať do herne. Tá viera, že jedného dňa bude robiť to, čo ostatné deti. A v konečnom dôsledku to prijatie, že asi nebude. Život je nájsť svoje šťastie vo všetkých okamihoch bytia. Veď tie šťastné okamihy sú len prázdniny aby sme načerpali silu na ďalšie učenie, čiže prekážky. Aj ja ich mám, občas stonám a som smutná, snažím sa však, aby to netrvalo dlho. Uvedomujem si, že každá prekážka je tu na to, aby som ju zdolala. Keď ich trojročné dievčatko dokázalo zvládnuť tak skvele, o čo som horšia ja? A pritom mi verila, že všetko bude dobré. Áno, verila, to je to dôležité slovo, keď som jej kúpila kostým víly s kúzelnou paličkou, celú noc čarovala. Nikdy nestratila nádej. V tom sú deti úžasné. A ja nevidím dôvod, prečo by sme sa to od nich nevedeli naučiť. Na rozdiel od nás veria svojim želaniam, nepremýšľajú nad tým, či je to možné, a keby sme im to nevyvracali, možno by sa im aj mnohé splnili. Sny sú na to, aby sme snívali. Dieťa nevie odhadnúť, čo sa mu môže splniť a čo nie, preto je v obrovskej výhode pred nami. To len my si kladieme hranice, ktoré tam s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie sú. Simonka bola ako lúč svetla, prišla, zasvietila, a hneď zase odišla. Nikdy však neľutovala, že tu bola, aj keď len na malú chvíľu. Nechala nám tu návod, ako byť šťastný, ako sa tešiť z prítomnej chvíle, ako sa nahlas smiať na onkologickej izbe, ako urobiť prvý krok, aj keď to bolí a je to ťažké, a ako sa z neho tešiť. Vždy keď mi je ťažko, a mám sa chuť na všetko vykašľať, tak si spomeniem na jej odhodlanú tváričku, kúzelnú paličku a obrovskú chuť žiť. Jej to nebolo umožnené, tak prečo mám ja strácať svoj drahocenný čas a ukracovať sa o niečo, len preto že mám strach, alebo smutná, že všetko nejde tak, ako som si predstavovala. Veď možno práve táto ťažká cesta ma dovedie presne tam, kam si želám. Prečo by to nemohlo byť s úsmevom? Určite ste počuli vetu, že pokiaľ nejde o život, ide o hovno. Tak sa zamyslite koľkokrát si myslíte, že je to všetko nanič, už to ďalej nevydržíte, potom vyjde slnko, všetko je inak, a zistíte, že to až také zlé nie je. Život je veľký dar. Čím skôr si to uvedomíme, tým skôr budeme vedieť, že nie všetci majú to šťastie, čo my. Sme zdraví, to je základ, a tým pádom aj väčší predpoklad, že tu budeme dlhšie. Tak si tie momenty vychutnajme dnes, nečakajme na zajtra. Hrajme sa, tešme sa, smejme sa. ...